Návrat do kancelárie: pre koho to bolo za „starých čias“ lepšie?

Návrat do kancelárie: pre koho to bolo niekedy jednoduchšie?

V období aktuálnej zmeny paradigmy sa téma „návratu do kancelárie“ stáva ďalším predmetom kultúrnej vojny, ktorá polarizuje používateľov internetu, manažérov a konzultantov. Zástancov hybridnej práce, ktorá sa spája s mierou flexibility, niektorí považujú za tých najhorších predstaviteľov stále rastúceho individualizmu. Neoblomnosť ochrancov práce „len z kancelárii“ naopak pre ostatných symbolizuje konzervativizmus inej doby.

Viac sa síce stotožňujem s prvou skupinou („hybridmi“, ktorí sa prikláňajú k flexibilite), no rozumiem argumentom tej druhej strany. Roztrieštenosť členov tímu je rizikom pre pocit spolupatričnosti. Individualizácia organizácie práce ohrozuje kolektív. Vzdialenosť medzi ľuďmi je prekážkou pre komunikáciu a prístup k informáciám.

Pohľad kritikov hybridného sveta práce je založený na dvoch mylných predstavách. Prvou je, že v záujme správneho fungovania kolektívu stačí zamestnancom nariadiť prácu z kancelárie. Druhou je tá istá opakujúca sa pesnička v znení „predtým bolo lepšie“ – kolektív, komunikácia, pocit spolupatričnosti. Všetko bolo vo vtedajšom svete prezentizmu lepšie.

Často pociťujem nostalgiu za pred-online svetom, v ktorom som stále nenosila vo vrecku toto olovo, ktoré voláme mobil a necítila sa unavená z hyperpripojenia. No napriek tomu si nemyslím, že stačí zahodiť smartfón do koša a automaticky sa nám bude s ľuďmi ľahšie hovoriť. Po prvé, pretože sme sa ako ľudia odnaučili ako spolu spontánne komunikovať a po druhé, pretože bezsmartfónová minulosť automaticky neznamená, že všetko bolo nevyhnutne lepšie.
Stručne povedané, akokoľvek by sme chceli, nemožno sa vrátiť späť. Okrem toho, všetko predtým nemuselo byť vždy nevyhnutne lepšie. Aspoň nie pre každého…

Nestačí, ak budú zamestnanci nútení fyzicky chodiť na pracovisko

Súčasné diskurzy o „návrate do kancelárie“ sú niekedy podobné magickému mysleniu: na to, aby bola komunikácia medzi kolegami efektívna a pocit spolupatričnosti k tímu a firme vybudovaný, postačovalo by, aby sa zamestnanci všetci nachádzali v jednej miestnosti. Nanúťme prezentizmus každému a zocelíme tím!

Je to trochu ako strkať hlavu do piesku: ak odmietame prijať zmeny a trendy, situácia nezmizne! Či sa na to pozeráme tak alebo onak, digitálnu revolúciu nemožno poprieť. Spôsoby komunikácie sa zmenili. Objavili sa digitálne nástroje. Kultúra a spoločnosť sa zmenili. Napríklad už „neflirtujeme“ v baroch ako za čias, keď ešte neexistovali smartfóny. Ak si hľadáte v bare krátkodobú známosť a dúfate, že bez smartfónu sa vám to podarí, vedzte, že vždy nebudete úspešní.
V podobnom duchu to prebieha na pracoviskách. Všeobecná dostupnosť open space kancelárii v kombinácii s komunikáciou cez online nástroje prispeli k zmenám v komunikácii už pred pandémiou. Aby sme sa v kancelárii dokázali lepšie sústrediť, dáme si na hlavu slúchadlá. Ak nechceme rušiť kolegov, pošleme im správu cez internet.

Možno si spomeniete na Harvardskú štúdiu spred 3 rokov, podľa ktorej si zamestnanci v open space kanceláriách navzájom posielajú viac e-mailov (a menej sa spolu rozprávajú). „Miera face to face komunikácie dramaticky klesla (približne o 70 %) a rovnakým dielom narástla miera elektronickej komunikácie,” uvádzajú autori štúdie.

Okrem toho sa dnes na neužitočnú fyzickú prítomnosť na pracovisku hľadí čoraz negatívnejšie.„Na čo toto mrhanie časom, keď tu máme iné možnosti?“ hovoria tí, ktorých sa to dotýka. Tam, kde sa vyhýbame riešeniu hlbších kultúrnych problémov a v situáciách, kde do diania nie sú zapojení všetci, často upadáme do magického myslenia, a vnucujeme zamestnancom pobyt v kancelárii vo viere, že „kúzlo“ kancelárie splní svoju úlohu. Vo všeobecnosti sa tieto praktiky končia malým úspechom.

Skutočne sa necítime byť vypočutí na mieste, kde nám ukladajú prísne obmedzenia, ktoré si robia žarty z nášho rodinného života, a často je pocit spolupatričnosti slabý. Miera odchodov bude masívna v prípade, že si budú mať ľudia z čoho vyberať. Američania a Briti v tejto súvislosti hovoria o „veku rezignácií“ (The Great Resignation era). Ak si nemôžeme dovoliť dať výpoveď, nastúpi rozhorčenie.

Bolo „predtým lepšie“? To závisí od uhla pohľadu

Pobyt v kancelárii bol nepochybne výhodnejší, najmä pre takého 50-ročného (bieleho) muža, ktorý vyžadoval od svojej sekretárky sexi oblečenie a obchytkával jej zadok. Obťažovanie žien bolo v minulosti nepochybne jednoduchšie. Perfektným príkladom je americký seriál Mad Men mapujúci svet reklamného biznisu v päťdesiatych/šesťdesiatych rokoch minulého storočia.
Zďaleka som nezažila nepríjemnosti, ktoré prežívali ženské hrdinky v tomto seriáli, no s hrôzou si spomínam na svoju vlastnú skúsenosť zo začiatku rokov 2000: V poradenskej firme v oblasti pre IT služby šéf utrúsil niekoľko poznámok o štýle môjho oblečenia a povedal, že ak nebudem nosiť viac „ženskejších“ topánok, nemám sa snažiť vôbec.

Dnes je povinný dress code čoraz väčšou vzácnosťou (na tému kultúrnych zmien v otázke povinného dress code na pracovisku som napísala aj e-knihu s názvom Robia šaty na pracovisku človeka?“ Posúďte sami!). Táto anekdota pekne ilustruje myšlienku, že všetko závisí od uhla pohľadu. Pre ženy a všetky obťažované, diskriminované a menej platené osoby to predtým nebolo lepšie!

Čo to má spoločné s návratom do kancelárie? Prezentizmus bol po dlhý čas vynikajúcim faktorom živiacim nerovnosti v práci.Matkám bránil urobiť veľkú kariéru, dostať vyšší plat a vedúce pozície (komparatívne štúdie o kariére matiek a otcov ukázali presný opak, zamestnancom-otcom, prezentizmus naopak napomohol v kariére napredovať.) Niekedy musia požiadať o prácu na čiastočný úväzok, pretože si nedokážu slobodne zorganizovať pracovné zaťaženie. A nerovnosti v kariére sa prehlbujú ešte viac.

O zamestnankyniach-matkách sa predpokladá, že sú menej „zapálené“ pre prácu jednoducho preto, že musia odísť o 18:00, aby si vyzdvihli deti zo škôlky. Matky neobľubujú kultúru prezentizmu. Uprednostňujú firmy, ktoré im umožňujú fungovať efektívnejšie a vyhnúť sa plytvaniu času tým, že sa „ukážu“ v kancelárii. Predovšetkým sa cítia oveľa viac začlenené v tíme, kde budú vypočuté.
Stručne povedané, posilnenie kolektívu a pocitu spolupatričnosti v digitálnejšej a fragmentovanejšej spoločnosti je komplexná záležitosť, na ktorú neexistuje jednoduché a univerzálne riešenie. Zbožná myšlienka na návrat do kancelárie ale nemá cenu. A nie, predtým to nebolo pre všetkých lepšie!

Preložila Zuzana Chovancová
Foto: Welcome to the Jungle
Sledujte Welcome to the Jungle na Facebooku, prihláste sa na odber noviniek a nechajte si posielať naše články každý týždeň.

  • Pridať medzi obľúbené
  • Zdieľať na Twitteri
  • Zdieľať na Facebooku
  • Zdieľať na LinkedIn

Súvisiaci obsah

Najnovšie články

14 predsudkov o zamestnávaní

Jeden tvrdí pravý opak toho, čo zas druhý, a v tejto kakofónii už nevieme komu veriť a ako postupovať tak, aby sme si našli zamestnanie.

Sledujte nás!

Získajte užitočné rady a informácie o spoločnostiach, ktoré hľadajú zamestnancov, každý týždeň priamo do vášho inboxu.

Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť. Sľubujeme, že vás nebudeme otravovať. Viac o našich zásadách ochrany osobných údajov sa môžete dozvedieť tu

A na našich sociálnych sieťach: