Japonsko: Krajina, kde sa zamestnanci idú (doslova) zabiť za úspechom

Japonskí zamestnanci sa idú pozabíjať, len aby uspeli v práci

„Našli ju doma, ešte držala telefón,“ prezradila matka Miwy Sado novinárom francúzsko-nemeckej televíznej stanice Arte v reportáži z roku 2018. V roku 2013 zomrela na infarkt japonská novinárka Miwa Sado (31) potom, čo bez prestávky pracovala niekoľko mesiacov. Niekedy v nadčasoch odrobila viac než 200 hodín mesačne. V roku 2017 jej zamestnávatelia, verejnoprávna televízia NHK, priznali spoluvinu: jej smrť zapríčinilo karóši, čo v doslovnom preklade znamená „smrť z práce“. Tento termín pokrýva infarkty, mŕtvice a samovraždy: v daňovom období, ktoré sa skončilo v marci 2017, zomrelo až 191 japonských obyvateľov na karóši. Stereotypy o japonskej spoločnosti sú celkom rozšírené, ale tento znepokojujúci fenomén postihuje čoraz viac obyvateľov Japonska a aj iných ľudí po celom svete. Ako je to možné? Prečo sa v Japonsku tak veľmi glorifikuje práca? Je v Japonsku situácia až taká katastrofická, ako naznačujú reportáže? Preskúmali sme situáciu hlbšie.

Práca ako sebarealizácia a obeta pre vyššie dobro

Aby sme pochopili, prečo je hodnota práce pre Japoncov taká dôležitá, musíme sa vrátiť do piateho a šiesteho storočia, keď Japonsko prevzalo šintoistické a budhistické doktríny. V týchto dobách boli položené základy japonskej spoločnosti, kde kolektív predstavoval väčšiu hodnotu než indivíduum, zmysel pre detail bol absolútnou nutnosťou a zároveň sem prenikal konfucianizmus z Číny. Tento nový smer priniesol do japonskej kultúry dve hodnoty: ľudskosť a rešpektovanie hierarchie, najmä voči starším. Ich dôležitosť pociťujeme dodnes. Okrem týchto rôznorodých vplyvov musíme spomenúť Suzukiho Šósana (1579 – 1655), ktorý zohral dôležitú úlohu v pretváraní japonskej kultúry práce. Samuraj, ktorý sa neskôr stal budhistickým mníchom, vniesol do filozofie zenu nový rozmer: sebarealizácia nastane len v prípade, že sa človek úplne ponorí do práce, rovnako ako to nastáva počas ponorenia sa do zenovej meditácie. Tvrdil, že toto je jediný spôsob, ako zo seba dostať to najlepšie. Práca je podľa polyteistického svetonázoru šintoizmus sväté poslanie priamo od bohov.

Práca sa tak stala konečným cieľom života, nielen spôsobom, ako získať peniaze. „Medzi Japoncami sa preto práca stala duchovnou cestou, cez ktorú môže ľudstvo dosiahnuť spasenie,“ vysvetľuje Etsuo Yoneyama, profesor japonskej a interkultúrnej komunikácie z EMLYON Business School vo Francúzsku. „Kvalita práce predstavuje duchovnú kvalitu človeka, ktorý ju vykonáva.“ Práca zároveň umožňuje pohnúť sa za hranice vlastného záujmu, pretože tak stavia jednotlivca do služieb spoločného dobra. V kontraste so vznikom kapitalizmu, ktorý sa v tej istej dobe objavil v Európe, práca nebola cestou, ako dosiahnuť osobný úspech, ale cestou za vnútorným pokojom. Treba poznamenať, že rok 1868 bol začiatkom éry Meidži: teda otvorenia Japonska ostatnému svetu a začiatok industrializácie. Šintoizmus sa stal štátnou vierou a nebolo možné sa mu vyhnúť.

Ďalšie obľúbené články pre: Pracujúci

Parkinsonov zákon: Viac času neznamená vyššiu produktivitu

Toyotizmus, produktivita a nadčasy

Presuňme sa do obdobia po druhej svetovej vojne, keď sa Japonsko spamätávalo z dvoch ničivých útokov atómovými bombami a okupovala ho Amerika. Toto temné obdobie netrvalo dlho: krajina a aj jej ekonomika sa pozviechala v rekordnom čase. Vďaka tvrdej práci a nasadeniu, a tiež svojmu slávnemu systému štíhlej výroby, známemu aj ako toyotizmus, sa Japonci preukázali svetu a boli vyzdvihovaní ako príklad, ktorý hodný nasledovania. Táto premena od neskorých 60. rokov, keď sa krajina stala krajinou s druhou najväčšou svetovou ekonomikou, je známa aj ako „Japonský zázrak“.

Tento dramatický vzrast japonskej ekonomiky možno vysvetliť mnohými faktormi. Napríklad nárast súkromných investícií a disponovanie takým množstvom pracovnej sily, že firmy mohli
zamestnancom sľúbiť doživotné zamestnanie. Ekonómovia správne podotkli, že tento model nie je také jednoduché prebrať. „V Japonsku sú odbory súčasťou firiem, s ktorými sú asociované, reprezentujú len zamestnancov na plný úväzok a obhajujú v prvom rade záujmy firiem,“ píšu Henry Houben a Marc Ingham vo svojom článku z roku 1995: Aký systém nahradí Fordizmus? Vedľajšie účinky tohto systému sú pritom zjavné: Kamata Satoši strávil päť mesiacov medzi továrenskými pracovníkmi v Japonsku a vo svojej knihe Japonsko vo vedľajšom pruhu: Pohľad na život v Japonskej továrni na autá, podáva farbistý obraz pekelnej rýchlosti výroby a zamestnancov, ktorých nútia v mene firmy čoraz tvrdšie pracovať.

Nadčas: moderný problém

Presuňme sa teraz do roku 2018: Krajinu ovplyvnila globalizácia, digitálna revolúcia a finančná kríza z roku 2008, ale pracovná legislatíva sa nezmenila. Korporácie už nie sú schopné zabezpečiť doživotné zamestnanie, svätý grál japonského trhu práce. Je o to zložitejšie zabezpečiť sa a mladí zamestnanci preto často urobia čokoľvek, aby si toto bezpečie udržali. Nielen preto, že povýšenie sa odvíja aj od veku. Výsledkom je, že noví zamestnanci musia investovať množstvo hodín do nadčasov, pretože pracovná záťaž je na jedného človeka jednoducho priveľká. „Niekedy odchádzam z práce o jedenástej večer, pretože toho mám veľa a nemôžem ráno prísť do kancelárie bez toho, že by som nedokončila to, čo som včera mala,” vysvetľuje 25-ročná Eri, zamestnankyňa súkromnej školy, ktorá ponúka hodiny angličtiny a počítačového programovania pre deti. Ďalším dôvodom je napríklad prezentizmus: „Ostávam v kancelárii často až do desiatej večer a zabíjam čas na internete, pretože proste nemôžem odísť skôr než môj manažér,“ vraví Juki, pracovníčka v kancelárii.

Navyše je mnoho zmlúv veľmi vágnych, a to nielen, čo sa týka požadovaných odpracovaných hodín týždenne, ale aj presnej náplne práce nových zamestnancov. Odpracované hodiny by nemali presiahnuť 40 hodín, hoci nadčasy sú povolené. „Mala som mať na starosti firemnú komunikáciu,“ vraví Eri, „ale keďže som bola jediná zamestnankyňa, ktorá ovládala angličtinu, musela som zároveň organizovať hodiny, písať a opravovať deťom domáce úlohy a ešte aj suplovať za hlavného učiteľa, keď nebol prítomný. Bolo to nesmierne náročné, pretože som s novými úlohami nebola stotožnená, bolo to stresujúce a prešla som si vyhorením.“

Profesijný svet plný výziev

Tieto svedectvá sú pozoruhodné, keď vezmeme do úvahy, že krajina trpí znepokojujúcim nedostatkom pracovníkov. To je aj dôvod, pre ktorý Japonsko otvorilo svoje hranice. Neznamená to však, že by zamestnanci dosiahli silnejšiu pozíciu voči svojim zamestnávateľom. Navyše s nadčasmi prichádzajú aj očakávania, ktoré z pracovného života môžu spraviť nočnú moru. Tie môžu zahŕňať opakované a takmer povinné posedenie po práci s kolegami, ktoré má utvrdzovať lojalitu kolektívu a pocit, že človek patrí do takzvanej firemnej „rodiny”, alebo „tučná daň“ a požiadavka prispôsobiť sa nielen oblečením, ale aj názorom. Ženy musia nosiť kostým, muži oblek s kravatou a zvyšovanie hlasu, kritika kolegov či nadriadených nepripadá do úvahy. Tieto pravidlá sú pre zamestnancov z cudziny nepochopiteľné. Sú to však nepísané pravidlá a platia len pre Japoncov. Antoine, Francúz, ktorý žije a pracuje ako výskumník na univerzite v Japonsku už osem rokov, to potvrdzuje: „Cudzinci si užívajú viac flexibility. Ak by si napríklad ktorýkoľvek z mojich japonských kolegov oholil hlavu, bol by toho rozruch, ale v mojom prípade to taký problém nie je.“

Táto úzkostlivá atmosféra môže viesť k veľmi problematickým situáciám, keďže v mnohých prípadoch podporuje šikanovanie na pracovisku. Aj keď sa to nekončí karóši, mnoho japonských zamestnancov stále v práci trpí. V roku 2015 drasticky narástol počet sťažností na šikanu nadriadenými na pracovisku. Ministerstvo zdravotníctva identifikovalo viac než 60 000 prípadov morálneho obťažovania. Napriek tomuto závratnému číslu je ťažké odhadnúť celkovú situáciu krajiny, v ktorej stále prevláda kultúra ticha. Je preto jednoduchšie v tejto atmosfére stresu, únavy a obťažovania na pracovisku pochopiť hikikomori, teda vyhýbanie sa sociálnemu kontaktu. Je typické pre japonských adolescentov, ktorí sa izolujú od vonkajšieho sveta a zatvárajú sa vo svojej izbe. Neschopní zvládať tlak japonskej spoločnosti sa odrežú od kontaktu s realitou a žijú vo virtuálnom svete internetu, ďaleko od okolitého sveta.

A čo japonské ženy?

Nedostatok pracovnej sily v Japonsku by mohol naznačovať, že ženy sú vo firmách vítané. V roku 2013 premiér Šinzó Abe pompézne spustil svoj program ženskej ekonomiky, vrátane sloganu, ktorý jasne stanovil tón kampane: „Za spoločnosť, kde ženy rozkvitnú.“ A cieľ? Aspoň 30 % vedúcich pozícií by do roku 2020 mali obsadiť ženy. Rovnako prisľúbil 500 000 miest v materských školách navyše, aby podporil pracujúce matky. Je to ambiciózny cieľ, keď vezmeme do úvahy, že rovnosť pohlaví vo firmách nie je podmienkou, a od mladých žien sa očakáva, že po svadbe či počas tehotenstva z pracovnej pozície odstúpia.

Ahiko (35) vedie start-up a vysvetľuje: „Ženy sa po svadbe majú svojej pozície vzdať. Ak však nemajú dieťa, môžu pracovať naďalej. Ak otehotnejú, musia s dieťaťom ostať doma, až kým nedovŕši piaty rok života. Samozrejme, nie je to uzákonené, je to skôr nepísané pravidlo.“ V japonskom systéme je vek hlavným kritériom povýšenia a ženy, ktoré budú toto pravidlo dodržiavať, sa ocitnú v automatickej kariérnej nevýhode. Zatiaľ čo sú niektoré ženy v tejto situácií, iné bojujú, aby mohli naďalej pracovať. Niekedy za to platia vysokú cenu. Sayaka Osakabe sa stala obeťou matahara. Ide o pracovnú šikanu tehotných žien, ktorej cieľom je donútiť ženu vzdať sa svojej pozície. Sayaka následkom šikanovania svojím šéfom dvakrát potratila. Vytvorila Matahara Net, podpornú skupinu pre obete tejto šikany, a ďalšie kampane pre matky a ostatné ženy s cieľom zabezpečiť, aby mali právo na profesijný, ako aj rodinný život. K tomu všetkému sa rovnako ako všade na svete pridáva riziko sexuálneho obťažovania. Japonsko nezaostáva za hnutím #MeToo. Najväčším škandálom bola rezignácia námestníka ministra financií v apríli 2018, potom, čo niekoľko novinárov prišlo so šokujúcimi odhaleniami.

Svet, čo sa pomaly mení

V krajine vychádzajúceho slnka však nie je všetko temné. Hoci by verejné autority a firmy mohli urobiť viac pre blahobyt svojich zamestnancov, niekoľko dôležitých krokov už spravili. Demokrati preferujú symbolické gestá: posledný piatok v každom mesiaci majú zamestnanci dovolené odísť z pracoviska o tretej popoludní a nedávno bol prijatý zákon o obmedzení nadčasov na menej než 100 hodín mesačne. Keďže je však potvrdené, že riziko karóši narastá už pri nadčasoch od 80 hodín mesačne, zákon si zrejme ešte vyžiada úpravy. Navyše firmy často podporujú zamestnancov, aby klamali o dĺžke nadčasov, ktoré odrobia. Zamestnanci tak naďalej predlžujú svoju pracovnú dobu, aby si nadrobili ten jeden piatok v mesiaci, keď môžu odísť z práce skôr.

V každej firme sa však postupne začínajú zavádzať rôzne iniciatívy. Antoine potvrdzuje, že jeho šéf ponúkol zamestnancom univerzity asistenčný program pre tehotné ženy a matky s malými deťmi. Niektoré firmy rovnako našli kreatívne riešenia, ktoré pomáhajú podporovať zamestnancov, aby odchádzali z práce skôr, ako napríklad vypínanie svetiel, internetu a elektriny po 22.00. Výsledky sú zmiešané. Zamestnanci si často nosia svoj vlastný router alebo baterku, len aby mohli v práci pokračovať. V najnovšom experimente jedna firma núti zamestnancov, ktorí pracujú najdlhšie nadčasy, nosiť fialový plášť, čo je japonský ekvivalent čapice pre hlupákov. V krajine, kde je názor iných ľudí na vašu osobu stále veľmi dôležitý, je to možno kľúč, ktorý by mohol otvoriť dvere zmene v rámci japonskej spoločnosti. Sledujme to spolu.

Preklad: Dorota Bachratá

Sledujte Welcome to the Jungle na Facebooku, prihláste sa na odber noviniek a nechajte si posielať články každý deň.

Tagy

  • Pridať medzi obľúbené
  • Zdieľať na Twitteri
  • Zdieľať na Facebooku
  • Zdieľať na LinkedIn

Súvisiaci obsah

Najnovšie články

Naučte sa v práci povedať NIE

Prečo je také ťažké povedať nie? Vedieť niekoho či niečo odmietnuť je prvým prejavom slobody a nezávislosti od ostatných.

Sledujte nás!

Získajte užitočné rady a informácie o spoločnostiach, ktoré hľadajú zamestnancov, každý týždeň priamo do vášho inboxu.

Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť. Sľubujeme, že vás nebudeme otravovať. Viac o našich zásadách ochrany osobných údajov sa môžete dozvedieť tu

A na našich sociálnych sieťach: