Home office z detskej izby

Home office z detskej izby

„Janko, obed! Budeš to mať studené,” kričí z prízemia mama na syna, ktorý sa na poschodí snaží absolvovať call so svojím tímom. Ak ste sa počas koronakrízy presťahovali na čas k rodičom a máte home office, zrejme sa vám už niečo podobné stalo. U niektorých vyhrala záhrada pri rodičovskom dome nad vlastným bytom v paneláku, niektorí chceli odísť z centra nákazy. Iní zase usúdili, že mama s otcom teraz potrebujú pomoc, a preto je lepšie presunúť sa na home office k nim. Dôvody sú rôzne, no zážitky veľmi podobné: nedostatok súkromia, neustále vysvetľovanie, čo to vlastne robíte, ale aj spoločné obedy, večerný program a nová perspektíva. Zároveň treba povedať aj to, že rodičia to s novo navrátenými dospelými deťmi tiež nemajú ľahké – hlavne keď nevedia, kedy môžu zaklopať na dvere detskej izby a kedy tým spustia hádku. Pýtali sme sa preto pár navrátilcov, ako sa vyrovnali s novým režimom v rodičovskom dome a ako to celé spolu zvládajú.

Pracujem, keď spia

Adam (20 rokov, startupista, Košice), aktuálne Spišská Belá

„Samozrejme, nejaké pravidlá tu sú, ale snažia sa mi vyhovieť, začína svoje rozprávanie dvadsaťročný Adam, ktorý sa nedávno prisťahoval z Košíc k mame do Spišskej Belej. Adam má v Košiciach rozbehnutý vlastný startup a navyše tam študuje. Keďže do školy teraz chodiť nemusí, rozhodol sa vrátiť k rodičom. „Chcel som im pomôcť doma. Okrem mňa majú ešte ďalšie štyri deti. A úprimne, stále mi je lepšie tu pod Tatrami a lepšie sa tu cítim,” vysvetľuje.

Pre jeho denný režim to ale znamenalo veľkú zmenu.„Kvôli deťom v dome som zmenil to, kedy chodím spať. Mám tu 16-ročného brata, ktorý vrieska na celý dom a hrá hry. Je veľmi ťažké sa sústrediť a byť produktívny. Snažím sa venovať aj mladším bratom,” hovorí Adam o tom, ako funguje domácnosť s piatimi chlapcami. „Vstávam cca o jedenástej. Niekedy sa od dvanástej do pätnástej hrám s bratmi a potom od tej tretej väčšinou chodievam na bicykel. Prejdem aj 30 kilometrov,” opisuje svoju novú rutinu. Situáciu sa snaží brať zodpovedne, no keďže teraz pracuje spod Tatier, využíva to naplno. Ak nevysadne na bicykel, ide sa prejsť do lesa. Potom od piatej poobede do druhej rána pracujem,” uzatvára startupista.

„Kvôli deťom v dome som zmenil to, kedy chodím spať. Je veľmi ťažké sa sústrediť a byť produktívny.”

Pomedzi to pomáha, ako vie. „Máme taký domáci kalendár, do ktorého si píšeme, čo a kedy kto bude robiť. Napríklad poupratovať dom, poliať kvety, poliať trávnik, uvariť obed a podobne,” opisuje s tým, že sa určite nenudí. Postupne mu ale začína chýbať open office s kolegami. Na jednej strane vníma, že teraz má viac času na testovanie svojej aplikácie a opravu chýb, na druhej strane však jeho startup prišiel o viacero stretnutí so zákazníkmi, a tým pádom aj o možnosť zarábať. Doma to ale zatiaľ zvládajú. „Čo sa týka rodiny, na začiatku som s tým bol v pohode, ale teraz to cítim už aj tak, že chcem mať zase svoj osobný priestor a aj takú tú menšiu samotu,” uzavrel.

Spoločný coworking

Barbora (27 rokov, sales representative, Neapol) a Martin (32 rokov, projektový manažér, Bratislava), aktuálne Michalovce

Veľmi zaujímavo sa vyvrbila aj situácia súrodencov z Michaloviec. Hoci Barbora žije v Taliansku a jej brat Martin v Bratislave, počas pandémie skončili na home office na východe Slovenska. „S mojím partnerom sme sem prišli plánovane na konci februára, čo bolo týždeň – dva pred tým, ako všetky opatrenia u nás vyvrcholili. Náš výlet na Slovensko však s karanténou nesúvisel. Prišli sme vybavovať záležitosti týkajúce sa našej svadby a ostávať sme v pláne nemali,” hovorí Barbora. Naspäť do Talianska už so snúbencom neodleteli. V Michalovciach sú skoro dva mesiace a pracujú radšej na diaľku.

A to ešte nevedeli, že čoskoro sa domov vráti aj Martin. „V Bratislave sa koronavírus šíril rýchlejšie a uvažovali sme, že riziko nákazy by bolo doma nižšie,” hovorí, prečo prišiel nakoniec na východ aj on spolu so svojou snúbenicou. Obaja pochádzajú z Michaloviec a rodičia na nich apelovali, aby pandémiu prečkali tam. Po Martinovom návrate premenili súrodenci rodičovský dom na akési coworkingové centrum, ktoré zaberá celé prízemie. Martin pracuje z jedálne, Barborin partner z obývačky a Barbora z kuchyne, kde je najsilnejšie pripojenie na internet. Gro práce sa Barbora snaží sústrediť na doobedie, dokonca radšej obeduje neskôr, aby si tento blok práce čo najviac predĺžila. Po tretej hodine sa totiž kuchyňa a obývačka menia na debatné centrum a moja jediná možnosť je presunúť sa hore do mojej izby, kde, bohužiaľ, nemám pracovný stôl a na komfort tým pádom musím zabudnúť,” opisuje. Vtedy je jej výkon už takmer nulový.

Hlavný problém je v domácnosti práve pracovná doba – Barbora aj Martin musia byť totiž k dispozícii klientom a kolegom v pevne daných hodinách. Ich otec je lekár a doma z práce je už okolo tretej, zhruba v rovnakom čase prichádza z kancelárie aj mama. „Kým oni už v práci na ten deň skončili a chcú sa rozprávať alebo si len nahlas zapnúť obľúbený seriál v telke, nás to ruší,” hovorí Barbora.

„Niekedy sa stáva to, že nechápu, že aj napriek tomu, že momentálne nemám neodkladné pracovné povinnosti, musím byť k dispozícii a nemôžem pomôcť v záhrade, ísť nakúpiť a tak. To sa im chápe ťažšie, pravdepodobne preto, že nikdy prácu z domu nezažili a nevedia si predstaviť, kde prináša väčšiu voľnosť a kde, naopak, viac limituje,” myslí si Martin a jeho sestra pridáva na ilustráciu príhodu. „V jedno ráno, keď mal otec v práci voľno, sa pustil do vysávania a keď som o deviatej začala pracovať, povedal mi, že mám ešte počkať, kým dovysáva kuchyňu,” krčí plecami. Občas sa vyskytne aj výčitka, prečo nie je napríklad za celý deň vyložený riad z umývačky. „Alebo nás mama požiada o pomoc, ktorú jej síce radi poskytneme, ale až po piatej, a to sa jej už zdá neskoro. V obchode vtedy už nebudú nič mať, v záhrade sa dá pomôcť len za svetla.”

Súrodenci si uvedomujú, že rodičia sa snažia byť ohľaduplní a že svojho komfortu a návykov sa teraz vzdáva jedna aj druhá strana. Cieľom je nájsť pracovné tempo, ktoré by vyhovovalo všetkým. Barbora ale tvrdí, že má zatiaľ takmer nonstop pocit, že nestíha, aj napriek tomu, že vlastne nikam nechodí. Na druhej strane si však užíva nostalgiu svojej detskej izby. Martinov pohľad je podobný, no pridáva ešte jeden aspekt. „Najväčším negatívom v mojej situácii je fakt, že momentálne s mojou priateľkou nebývame v tej istej domácnosti a vlastne sa len navštevujeme. Je to ako na strednej škole,” zhodnotil.

Cieľom je nájsť pracovné tempo, ktoré by vyhovovalo všetkým.

Výhodný mama hotel

Tomáš (25 rokov, astrofyzik, Nottingham), aktuálne Lastomír

Pred tým, ako sa pandémia rozšírila, pracoval na svojom doktorandskom výskume na univerzite v anglickom Nottinghame. Keď sa však začali v Európe zatvárať hranice, Tomáš spozornel. Univerzitu v dôsledku pandémie nakoniec zavreli tiež a on trávil hodiny sám v byte. So svojou rodinou komunikoval každý deň a porovnával, aká je situácia vo Veľkej Británii a aká je doma na Slovensku. „V podstate britská vláda neprijímala takmer žiadne opatrenia. Vtedy sa im ešte páčil model kolektívnej imunity. Na druhej strane, Slovensko to riešilo drasticky a rapídne. Takto v priebehu pár hodín sme sa rozhodli, že treba zohnať letenku a prísť domov. A tak som teraz doma,” vysvetľuje Tomáš.

Svoje rozhodnutie považuje za dobré. Tvrdí, že sa na slovenskom vidieku cíti bezpečnejšie ako vo Veľkej Británii. Jediné, čo musel ošetriť, respektíve sa voči tomu obrniť, bol pomalý internet. „Moja práca je výskum. Keďže ide o teoretickú a výpočtovú astrofyziku, potrebujem počítač a prístup k dátam z našich simulácií.” Prvé dva týždne však strávil v karanténe, kde nemal poriadne pripojenie vôbec a vystačiť si musel s mobilnými dátami. „Pred tým, ako som sa vôbec mohol presunúť na home office, musel som požiadať nášho počítačového guru Phila, aby mi nastavil môj počítač na takéto externé pripojenia. Inak by môj notebook nestačil na moju prácu.”

Na pripojenie nadáva Tomáš stále, ale pomaly si zvyká. U rodičov je už viac ako mesiac. Väčšinu času som zavretý v izbe, kde pracujem, a naši ma nevyrušujú. Niekedy sa ozve hlasné „Tomáááš!“, no v drvivej väčšine prípadov je to o tom, čo chcem jesť. Inokedy sa dohadujeme napríklad na tom, čo treba urobiť v záhrade,” tvrdí s tým, že mu to prekáža jedine vo chvíli, keď príde na niečo, čo by mohlo vyriešiť aktuálny problém v projekte, a chce to vyskúšať.

Podľa všetkého sa mu darí udržiavať si režim, aký by mal na home office v Anglicku. Ráno si číta nové vedecké články, neskôr programuje. Pomedzi to má videokonferencie s kolegami a so školiteľom. Rodičia a sestra vedia, že keď má cez deň zavreté dvere, pravdepodobne pracuje. Celkový pokles mojej produktivity na home office je veľkým mínusom. Avšak získal som oveľa viac času tým, že nevarím a nechodím tak často na nákupy. Tiež sa cítim veľmi dobre, keď trávim veľa času s rodinou, môžem sa stretnúť s ďalšími blízkymi z okolia. Napríklad s priateľkou, ktorá žije práve tu. No a, samozrejme, mám lepší prístup k maminej kuchyni,” uzatvára.

„Získal som oveľa viac času tým, že nevarím a nechodím tak často na nákupy. Tiež sa cítim veľmi dobre, keď trávim veľa času s rodinou, môžem sa stretnúť s ďalšími blízkymi z okolia.”

Obed v rámci budovy

Natália (32 rokov, editorka v contentovej agentúre, Bratislava), aktuálne Dolná Krupá

Natália je na home office už od 9. marca. „Môj otec mal presne v ten deň absolvovať v Bratislave plánovanú operáciu. Mala som byť jeho spojka, ak by niečo potreboval, keďže zvyšok rodiny nie je v hlavnom meste,” opisuje svoju situáciu. Otcovu operáciu lekári nakoniec odložili na neurčito a ona ešte na konci toho istého týždňa odišla s plným kufrom do Dolnej Krupej pri Trnave. „Situácia sa zhoršovala, nechcela som byť v byte úplne sama, mala som obavy,” vraví. Zároveň nechcela nechať doma samých ani rodičov a rozhodla sa im pomôcť v domácnosti.

„Máme veľký dom s podkrovím, kde mám svoju izbu aj vlastnú obývačku. Nie je to tak, že by sme sa tlačili v malom byte. Kúsok od rodičov býva sestra s deťmi. Sme si blízke. Vedela som, že sa budeme stretávať, vytvoríme takú karanténnu skupinku a bude to fajn.” Hoci v Bratislave má Natália priestrannú izbu, z ktorej sa jej pracuje veľmi dobre, u rodičov získala ako bonus záhradu, kde si môže čítať. Natáliin otec je aktuálne PN a mama pracuje v škôlke, ktorá je teraz zatvorená. Doma sú teda všetci. Pri práci ju však rešpektujú a spravidla jej doprajú pokoj, aj keď je im samým v karanténe už dlho. Vedia totiž, kedy sa potrebuje sústrediť, keďže občas pracovala z domu už ako vysokoškoláčka.

Deň začína Natália väčšinou tým, že si číta, potom sa všetci spolu naraňajkujú a následne ide pracovať. „Mama denne varí, takže sa k nim vždy pridám. Hovoríme tomu, že idem na obed v rámci budovy,” smeje sa. „Je to vec, ktorú nechávam na nich, keďže viem, že otec moju kuchyňu veľmi nemusí, a nevidím veľký zmysel v tom variť si osve, aj keď by mi to asi dobre padlo z hľadiska psychohygieny. Ja na revanš objednám veci, ktoré treba, online, pomôžem tatovi s vybavením jeho agendy, s mamou sme zase ušili rúška pre rodinu aj suseda,” menuje.

„Mama denne varí, takže sa k nim vždy pridám. Hovoríme tomu, že idem na obed v rámci budovy.”

Večer sa chodí prejsť. Síce to nie je povestných 10 000 krokov, na ktoré bola zvyknutá v Bratislave, ale je rada, že môže byť na vzduchu. Spočiatku mala vo zvyku po práci aj cvičiť, no postupne ju to prestalo baviť. V pondelky a stredy mávam zase online hodiny angličtiny – jazykovka, do ktorej chodím, ich nedávno obnovila takouto formou. A začala som viazať makramé, čo sa mi celkom páči. Je to aktivita na dlhé hodiny, ale myseľ si pri tom oddýchne.”

Počas víkendov sa zase venuje sestriným deťom a pomáha doma, s čím treba. Tvrdí, že sa istým spôsobom sama cíti ako dieťa, o ktoré je teraz postarané. S rodičmi však vychádza dobre aj napriek malým konfliktom.„Mám trochu zložitejšiu povahu, ale snažím sa, aby nám tu bolo čo najlepšie. Na druhej strane som rada, že sme tu a tak nejako v bezpečí, keďže otec patrí k naozaj rizikovej skupine obyvateľstva,” zhodnotila.

Foto: Welcome to the Jungle

Sledujte Welcome to the Jungle na Facebooku, prihláste sa na odber noviniek a nechajte si posielať naše články každý týždeň.

Veronika Šoltinská

    Veronika je novinárka, ktorá žije v Bratislave. V minulosti písala pre Hospodárske noviny a viedla web slovenského Forbesu. Teraz je na voľnej nohe. Spoluzaložila tiež portál Vot.sk.

    • Pridať medzi obľúbené
    • Zdieľať na Twitteri
    • Zdieľať na Facebooku
    • Zdieľať na LinkedIn

    Práca na diaľku

    Od organizácie úspešnej porady cez Zoom cez oddeľovanie pracovného harmonogramu od osobného života až po rady, ako zvládnuť home office s deťmi. Náš …

    Sledujte nás!

    Získajte užitočné rady a informácie o spoločnostiach, ktoré hľadajú zamestnancov, každý týždeň priamo do vášho inboxu.

    Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť. Sľubujeme, že vás nebudeme otravovať. Viac o našich zásadách ochrany osobných údajov sa môžete dozvedieť tu

    A na našich sociálnych sieťach: