Môže byť umelá inteligencia kreatívnejšia než ľudia?

Tento portrét s klasickým nádychom nevytvorila ľudská ruka, ale algoritmus tvoriaci maľby, ktorý vytrénoval kolektív francúzskych umelcov vystupujúcich pod názvom Obvious. V dnešnej dobe stroje dokážu maľovať obrazy, skladať hudbu, vymýšľať recepty a dokonca písať scenáre bez nutnosti ľudského zásahu. Nové umelecké schopnosti umelej inteligencie upriamujú pozornosť k samotnej podstate kreativity. Do akej miery dokáže umelá inteligencia svoju kreativitu prejaviť?

Odpovede sme hľadali v rozhovore s Pierrom Fautrelom, umelcom a spoluzakladateľom skupiny Obvious. Stretli sme sa s ním krátko po jeho príspevku na minuloročnom festivale rozvoja talentov L’Échappée Volée (ktorý sa spojil s festivalom Boma France Festival). Do zákulisia kreatívneho procesu sme zas nahliadli s Emilienom Dereclennom, doktorandom v odbore kognitívnej vedy a umelej inteligencie, interpretom barokovej hudby a podnikateľom.

Krátka filozofia kreativity

Dve kritériá, dva rozdielne prístupy

Aby sme pochopili povahu strojovej kreativity, musíme sa v prvom rade dohodnúť na tom, čo vlastne kreativita znamená. Dereclenne, špecialista na túto tému, uvádza, že vo všeobecnosti panuje zhoda na tom, že existujú dve základné kritériá kreativity:

· Kritérium novoty. O kreativitu ide vtedy, keď jej výsledok prináša niečo nové a originálne: nové formy výroby, nové spôsoby konania, myslenia, či dokonca zmeny v organizačných metódach.

· Kritérium hodnoty. To, čo je kreatívne, má vlastný význam pre svojho tvorcu či skupinu tvorcov. Kreatívna práca môže byť krásna, užitočná, terapeutická, vplyvná, môže tiež viesť k čiastočnej alebo hĺbkovej transformácii nášho prostredia. V skratke, má zmysel pre jednotlivcov aj komunitu.

Tri formy kreativity

Znamená to, že umelá inteligencia je schopná prejavovať sa kreatívne? V odpovedi na túto otázku Dereclenne cituje prácu Margaret A. Boden, významnej akademičky v oblasti kognitívnych vied a umelej inteligencie a autorky diel ako The Creative Mind: Myths and Mechanisms (Kreatívna myseľ: mýty a mechanizmy) a Computer Models of Creativity (Počítačové modely kreativity). Počítače sa podľa nej podieľajú na kreatívnom správaní a nemyslí si, že je kreativita niečo, čo je výlučne vlastné ľudskej inteligencii. Boden identifikuje tri typy kreativity a dokazuje, že počítače sú schopné každého z nich.

1. Kombinačná kreativita
Kreativita vytvára nové, možno dokonca nečakané kombinácie a spojenia známych myšlienok. Vezmite si príklad Uberu. Využívanie služieb súkromných šoférov a geolokačných aplikácií na smartfónoch sú veci, ktoré boli v čase spustenia Uberu už známe. Americká spoločnosť sa však vyznačuje práve tým, že tieto dve služby spojila a vytvorila úplne nový produkt. Prostredníctvom vlastnej aplikácie umožnila šoférom spojiť sa s klientmi, a to spôsobom, ktorý je bezprostredný a okamžitý.

2. Exploračná kreativita
Tento typ kreativity spočíva v tom, že sa vytvára niečo, čo je možné, no doteraz to neexistovalo, a to v určitom rámci, ako je konkrétna disciplína či konkrétna komunita alebo kontext. Uber, ktorý síce vznikal na už existujúcej technológii, objavil skrytý potenciál platformy a príbuzných konceptov a využil túto znalosť na rozšírenie služieb, ako aj na investovanie do ďalších línií svojho biznisu: Uber Eats funguje ako donáška jedla, Uber Health slúži na prepravu pacientov a Uber Freight na prepravu tovaru.

3. Transformačná kreativita
Tento typ kreativity sa týka schopnosti transformácie, prekračovania hraníc a revolúcie v existujúcom myšlienkovom priestore s cieľom vytvoriť nový. Opäť sa pozrime na Uber: služba pomohla redefinovať sektor dopravy tým, že vymyslela nový spôsob prepravy, poskytovania jázd a platenia za túto službu. Ide o úspešnú stratégiu, ktorá im umožnila obísť tradičných poskytovateľov na trhu, ako sú taxikári a súkromní šoféri. Uber dokonale napĺňa koncept transformačnej kreativity. Výraz „uberizácia“ sa dokonca používa ako synonymum transformácie, obídenia prostredníkov či prelomu v existujúcom sektore.

Má umelá inteligencia svoju špecifickú kreativitu?

Kreatívny potenciál strojov

Fautrel súhlasí s tým, že umelá inteligencia je kreatívna. Ako bolo spomenuté vyššie, tento umelec, aj s podporou dvoch spoluzakladateľov skupiny Obvious, strávil rok trénovaním algoritmu, aby dokázal namaľovať a vytvoriť vlastný obraz: „Dali sme algoritmu k dispozícii 15 000 klasických portrétov z obdobia od 15. až po 20. storočie. Na základe týchto vzoriek bol schopný pochopiť pravidlá portrétovania, teda frontálne posadenie, dve oči, nos a ústa, a vytvoriť nový výtvor. Využíva na to algoritmy nazývané GANs, ktoré vytvárajú obrazy z veľkého množstva vzoriek.“

GANs, teda generatívne kontradiktórne siete, vyvinul americký výskumník Ian Goodfellow v roku 2014. Fautrel hovorí o type kreativity, keď sa stroje, rovnako ako ľudia, učia na základe príkladov. Podľa neho tak nastupuje nová éra: „Po impresionizme, pointilizme či fauvizme prišiel rad na GANizmus, umelecké hnutie, v rámci ktorého človek a stroj spolupracujú s cieľom maximalizovať svoj kreatívny potenciál.“ V tomto kontexte sa zdá rozumné spochybňovať predstavu algoritmu s vlastnou kreativitou, keďže ako hovorí: „My sme len poskytli pravidlá a stroj urobil kreatívnu prácu.“

Možná autonómia umelej inteligencie

Ako poukazuje Dereclenne, dalo by sa namietať, že algoritmus nie je nič bez svojho programátora. Nebolo by tak vhodné hovoriť o kreativite umelej inteligencie, pokiaľ je maľba alebo hudba vytvorená algoritmom iba výsledkom aplikácie existujúcich pravidiel tvorby čiastočne náhodným spôsobom. Ako však hovorí: „Dnes už neprogramujeme počítače podľa fixných pravidiel a požiadaviek (…) Učíme ich, aby sa programovali sami, aby objavili vlastné pravidlá fungovania.“ Tieto algoritmy sa sami programujú iba podľa informácií, ktoré berú zo svojho prostredia či databázy. V tomto kontexte Dereclenne cituje myšlienky Scotta Dravesa z platformy kolektívnej inteligencie Electric Sheep (Elektrická ovečka), ktorý hovorí o reprodukcii esencie života v digitálnej podobe. Inak povedané, hovorí o simulácii charakteristík biologických javov, ako je autonómia a schopnosť adaptovať sa na prostredie.

Hoci môže táto hypotéza znieť ako poriadne sci-fi, francúzsky digitálny evanjelista Stéphane Mallard je v tejto otázke ešte ráznejší. Podľa neho umelá inteligencia bude jedného dňa robiť všetko, čo ľudia, len lepšie. Ako uviedol v roku 2017 vo svojom stĺpčeku pre francúzsky online magazín L’ADN: „V skutočnosti neexistuje žiadna hranica rozvoja umelej inteligencie a jej budúcich schopností. Všetky naše kognitívne funkcie, všetko, čo nám umožňuje rozvíjať náš mozog, bude môcť umelá inteligencia dosiahnuť tiež.“

Akú rolu v tom všetkom hrajú emócie?

Citlivosť, špecifická vlastnosť ľudí

Dereclenne dôrazne vymedzuje Mallardove slová. Podľa neho otázka kreativity nemôže byť redukovaná na reprodukciu kognitívnych funkcií, či už ide o naše vnímanie prostredia, uvažovanie, používanie konceptov či rozhodovanie. Podľa neho je dôležité vziať do úvahy niečo, čomu sa hovorí konatívny rozmer, teda schopnosť cítiť emócie či ľudskú skúsenosť. Každý kreatívny akt sa odohráva v individuálnom, sociálnom a politickom kontexte svojho tvorcu. „Mozart nie je Mozartom preto, lebo mal schopnosť kombinácie, explorácie či transformácie,“ hovorí Dereclenne. „Je ním preto, že je plný vášne, pochýb a vysokej citlivosti, hĺbky, jemnosti, ako aj búrlivých pocitov, je plný svojich osobných a sociálnych skúseností, zážitkov, viery.“

Mohla by byť umelá inteligencia schopná emočnej inteligencie?

Niektoré z algoritmov umelej inteligencie sú nielen schopné generovať opakovania či priemery, vymýšľať príbehy a komunikovať s ľuďmi, ale tiež prijímať a interpretovať individuálne emócie na základe výrazov tváre. Dereclenne je však opatrný: „Žiadna umelá inteligencia nemá vlastný emočný ani citový život. Nie je obdarovaná subjektívnou a vedomou skúsenosťou, nie je schopná popísať zážitok na základe rozkoše, bolesti či spektra ľudských emócií.“ Aspoň nateraz stroje nechápu, čo od nich vlastne žiadame. Kým sa spoliehajú na kľúčové slová, hľadajú odpovede v databázach a formulujú reakcie na základe príkladov, nie sú schopné uvažovania celkom od nuly.

Fautrel a Dereclenne sa v jednom zhodujú – hrať sa na kazateľov je zbytočné, pretože o situácii vlastne nevieme nič. Algoritmy sa učia rýchlo a nie je nepredstaviteľné, že by umelá inteligencia mohla jedného dňa mať emócie a schopnosť cítiť, hoci je pred nami ešte dlhá cesta.

Úzkosť z nahradenia

Je umelá inteligencia hrozbou alebo výzvou v kreatívnom procese?

Prečo by vôbec umelá inteligencia mala nahradiť ľudskú kreativitu? Úžasné schopnosti umelej inteligencie môžu predstavovať hrozbu pre kreatívne profesie, ako sú dizajnéri, redaktori či návrhári. Algoritmy by ich mohli nahradiť, avšak Dereclenne tvrdí, že je to do očí bijúca chyba v argumentácii. Dialóg medzi človekom a strojom, ktorý sa dá definovať ako tvorba a programovanie algoritmov, môže mať na vec pozitívny vplyv a stať sa súčasťou kreatívneho procesu. Umelá inteligencia by sa mohla stať novým nástrojom a priestorom pre vyjadrenie ľudskej kreativity.

V súvislosti s tým Dereclenne navrhuje pozrieť sa na to prakticky a s optimizmom: „Algoritmus sa dá viac ako náhrada ľudskej kreativity použiť ako forma jej rozšírenia či spôsob skúmania.“ Ako príklad uvádza hnutie generatívneho umenia a vyzdvihuje inštrumentálny prístup, ktorý programátor a skladateľ R. Luke DuBois pri svojich algoritmoch uplatňuje: „Nejde o to, aby umelá inteligencia skladala hudbu, ale o to, aby sme ju skladali spoločne. Z tohto pohľadu algoritmus a kreatívny duch pri tvorbe spolupracujú. Nejde o nahradenie, ale obohatenie a vzájomnú inšpiráciu.“

Následkom toho by kreatívne mysliaci ľudia mohli nabrať odvahu a rozvíjať svoje programovacie schopnosti, ktoré by využili pri pracovných pohovoroch aj pri tvorbe vlastnej umelej inteligencie. Mohol by napríklad vzniknúť generátor textov pre správcov obsahu na základe materiálov konkrétnej značky, správca fotografií a videa pre dizajnérov pohybu alebo technológia na báze umelej inteligencie, ktorá by hľadala surový materiál v určitom farebnom pásme a slúžila tak štylistom či módnym návrhárom.

Prirodzená synergia namiesto nezlučiteľnosti

Debata sa často príliš zjednodušuje podsúvaním názoru, že umelá inteligencia nahradí tú ľudskú, prípadne bude pre nás vykonávať všetku analýzu, rozhodovacie procesy a kreatívne riešenie problémov. Dereclenne upozorňuje na tento dualistický pohľad a kladie nové otázky: „Keby aj umelá inteligencia bola kreatívnejšia ako my, prečo by sme si mali myslieť, že ľudská kreativita zmizne, že naša imaginatívna a reflexívna autonómia zanikne pod váhou umelej inteligencie? Prišli by ste o svoju kreativitu tým, že by ste mali kreatívneho priateľa či partnera? Prečo premýšľame o svete, kde nás stroje nahradia, miesto premýšľania nad možno jemnejšími nuansami a vynárajúcimi sa trendami v spôsoboch, akými sa dá pristúpiť k ľudsko-technologickej kreativite?“

Ľudská kreativita sa nedá tak ľahko zredukovať na algoritmickú kreativitu. Emocionalita, subjektívnosť a predstavivosť z nej robia ťažko nenahraditeľný koncept. Umelá inteligencia však dokáže modelovať ľudskú kreativitu. Možno dokonca odhaľuje, ako hovorí Dereclenne: „(…) esenciu typu kreativity, ktorá je pre našu dobu charakteristická.“ A to je skutočná zmena paradigmy. „Algoritmus sám o sebe je taká revolúcia pravidiel, že už teraz sa zapísal do histórie ľudskej kreativity.“

Preklad: Eva Lalkovičová

Foto: WTTJ

Ilustrácia: Studio QHDM

Sledujte Welcome to the Jungle na Facebooku, prihláste sa na odber noviniek a nechajte si posielať naše články každý týždeň.