Duševné zdravie: Ani zamestnávateľ nie je všemocný

21 jul 2021

4 min

Duševné zdravie: Ani zamestnávateľ nie je všemocný
autor
Sandra Fillaudeau Lab expert

Coach, consultante et formatrice spécialiste de l’équilibre de vie pro/perso

Správny výber slov je veľmi dôležitý. Všimla som si, že v posledných mesiacoch došlo k veľkému posunu v spôsobe vyjadrovania, a to hovorí o mnohom. Vzhľadom na to, kde pracujem (a pretože je to téma blízka môjmu srdcu), neustále čítam rôzne články a počúvam podcasty o budúcnosti práce. Už nejakú dobu pozorujem, že sa zrazu oveľa menej hovorí o spokojnosti zamestnancov alebo kvalite života v práci.

Má to dobrý dôvod. Otázka „spokojnosti“ bola totiž nahradená oveľa zásadnejšou a hlbšou otázkou: otázkou duševného zdravia.

Hlavný podiel má na tom samozrejme koronavírus a jeho spoločenské a ekonomické dôsledky, ktoré postihli mnoho ľudí. Došlo k obrovskému nárastu problémov v oblasti duševného zdravia - čoraz viac ľudí trpí úzkosťou, nespavosťou, depresiou atď. A preto, je žiaľ, duševné zdravie v súčasnosti problémom číslo jeden. Avšak na jednej strane je dobrou správou, že problémy duševného zdravia už nie sú v našej spoločnosti tabu.

Čo je však naozaj prekvapujúce, je to, že o tému duševného zdravia sa zrazu vo veľkej miere zaujímajú firmy, a dokonca ho považujú za absolútne kľúčovú súčasť budúceho vzťahu medzi zamestnancom a zamestnávateľom, a to vo všetkých oblastiach, bez ohľadu na náplň práce či pracovnú pozíciu zamestnanca. Stačí sa pozrieť na aktuálne newslettere veľkých poradenských firiem, ako sú McKinsey, Deloitte alebo PwC. Všetky spomínajú to isté: v čase krízy je mimoriadne dôležité, aby firma urobila všetko, čo je v jej silách na ochranu duševného zdravia svojich zamestnancov.

V európskych krajinách, kde sa ešte v plnej miere neujali tzv. „dni duševného zdravia”, ktoré sa napríklad v anglosaskom svete ponúkajú zamestnancom ako dni voľna navyše, je to pozoruhodná zmena v prístupe k duševnému zdraviu zamestnancov .
Odhliadnuc od ekonomického aspektu celej veci (psychické problémy zamestnancov stoja firmy samozrejme veľa peniazí), vynára sa otázka: Duševné zdravie je veľmi súkromná záležitosť, má do toho zamestnávateľ vôbec čo hovoriť? A čo je dôležitejšie, môže s tým vôbec niečo urobiť?

Neočakávame od práce príliš veľa?

Začiatkom apríla som spolu s pracovnou psychologičkou viedla online webinár. Cieľom webinára bolo informovať zamestnancov jednej firmy o duševnom zdraví a predstaviť im možnosti terapie, ktoré im daná firma ponúka.

Balansovali sme na hrane medzi úlohou dobrého zamestnávateľa a zodpovednosťou jednotlivca

Spomínam si, ako som bola hrdá, ba až dojatá, že som súčasťou takého progresívneho projektu, založeného na “tolerancii” (čo je tak strašne nadužívané slovo, že som mala veľké problémy ho vôbec vysloviť, no presne vystihuje danú situáciu, ale to je téma na inokedy).

Počas príprav na webinár, konzultácií s personálnym oddelením a psychologičkou sme všetci balansovali na hrane – balansovali sme medzi tým, čo je ešte v kompetencii správneho zamestnávateľa a tým, čo by si mal riešiť každý sám. Zapôsobilo na mňa, ako citlivo k celej téme v tejto firme pristupovali. V podstate povedali: „Vieme, že toto obdobie je pre našich zamestnancov veľmi ťažké, preto im chceme pomôcť a ponúkame konkrétne riešenia – toľko a toľko terapeutických sedení. Všetko ostatné však nechávame na každom jednotlivcovi.“

Zrada totiž spočíva v tom, ako jasne a zreteľne oddeliť možné príčiny duševných ťažkostí. Izolácia, úzkosť, strata perspektívy – to všetko nás môže postihnúť v súkromnej aj pracovnej sfére. Keď sa potom človek necíti dobre, ťažko povedať, či za to môžu zlé vzťahy s kolegami poznačené prácou na diaľku alebo medziľudské vzťahy vo všeobecnosti, ktoré mohli utrpieť, alebo možno zdravotné problémy blízkych, alebo jednoducho skutočnosť, že človek je citlivejší ako ostatní a niektoré veci ho zasiahnu silnejšie.

Pred niekoľkými týždňami som počúvala zaujímavý podcast s názvom Work Life, v ktorom firemný psychológ Adam Grant robil rozhovor s Esther Perelovou, slávnou párovou terapeutkou, ktorá sa tiež zaujíma aj o dynamiku vzťahov na pracovisku.

Esther Perelová poukázala na to, ako v dnešnej dobe každý očakáva, že mu práca poskytne úplne všetko: zmysel, uznanie, vzťahy, možnosť sebarealizácie. Ešte pred niekoľkými desaťročiami boli všetky tieto ľudské potreby uspokojované rôznymi faktormi – občianskou angažovanosťou, súkromnými vzťahmi, náboženským spoločenstvom…

Keď sa nad tým zamyslím, musím sa čudovať: Nastala doba, kedy od svojho zamestnávateľa jednoducho očakávame, že nielen splní všetky naše vyššie uvedené požiadavky ale, že sa postará aj o naše duševné zdravie?

Hlavne neublížiť

Uistite sa, že firma v prvom rade zabezpečuje svojim zamestnancom príjemné pracovné podmienky

Uprednostňujem skôr druhý názor, a to, aby sa zamestnávateľ postaral o to, čo môže reálne ovplyvniť. Nech existujú firmy, ktorým záleží na svojich zamestnancoch a starajú sa o nich, ale nech to je starostlivosť v obmedzenom rozsahu, ktorá zodpovedá úlohe zamestnávateľa . Nech firmy bojujú za rovnosť medzi zamestnancami, garantujú právo na offline život a podporujú pracovnú kultúru, v ktorej sa človek nemusí báť dať najavo svoje emócie .

Jedno heslo pre všetkých: Primum non Nocera. Hlavne neublížiť.
V prvom rade by firmy mali zabezpečiť svojim zamestnancom také podmienky, aby boli spokojní nielen v práci, ale aby mali život aj mimo firmy. A to nie je málo.

Je dobré, že na trhu existuje množstvo služieb a aplikácií (napr. NTI Consulting, APROFES – firemný psychológ, aplikácia Nepanikár), ktoré zamestnávateľom uľahčujú starostlivosť o duševné zdravie zamestnancov a sprostredkovávajú psychologickú pomoc. Avšak využívanie týchto služieb by malo reprezentovať iba čerešničku na torte, skutočné riešenia sú inde.

Spomínam na slová jednej personalistky, ktoré zazneli na podujatí časopisu Elle (Forum elle Active) pred niekoľkými rokmi. Pýtali sa jej, čo si myslí o pracovnej pozícii s názvom ChiefHappiness Officer – manažér šťastia, ktorá bola v tom čase veľmi populárna. Vtedy povedala: „Mám čo robiť, aby som sama dosiahla vlastné šťastie, nieto ešte, aby boli štastní všetci naši zamestnanci!“ Myslím, že trafila klinec po hlavičke a tieto slová sa dajú použiť aj dnes, keď premýšľame nad duševným zdravím.

Voľba slov je dôležitá – snáď tento náhly záujem o duševné zdravie znamená, že v budúcnosti, v pokojnejších časoch, budú brať zamestnávatelia väčší ohľad na život zamestnancov v jeho širšom slova zmysle.

Preklad: Lingo
Foto: Welcome to the Jungle
Sledujte Welcome to the Jungle na Facebooku, prihláste sa na odber noviniek a nechajte si posielať naše články každý týždeň.

Las temáticas de este artículo